Strácame energiu a vytrvalosť zostať, a tak volíme jednoduchú cestu únik...alebo je to útek? Okolnosti, ktoré nás k tomu nútia sú rôzne. Vieme, že sa musíme pohnúť dopredu. Srdce má svoj vlastný autobus, ktorého cestu si určujeme samy. Buď čakáme na ďalší, a keď príde nastúpime naň. Zotrváme niekoľko zastávok a potom vystúpime. Alebo nenastúpime vôbec a z posledných kúskov emócií sa pokúsime milovať zase, no stopa v srdci ostane.
Ženy i muži od seba očakávajú občas nesplniteľné veci. Chcú byť zbožňovaní tým dotyčným, netúžia po plnohodnotnom vzťahu, lebo chcú, aby po tom túžil ten na druhej strane. Ženy hľadajú, muži lovia. Vyberú sa aj kľukatými cestami, len aby našli svoju chýbajúcu polovicu. Lenže ako vedia, že ho/ju už našli?
Túžime ukázať iným, akí sme šťastní, ako sa milujeme, pritom je to úplne inak. Chceme mať život ako z dokonalého filmu. Fotky, z ktorých sršia šťastné úsmevy a ulice plné nezištnej lásky. Predstierame, že je nám fajn a s každým novým príspevkom na sociálnej sieti sa snažíme byť niekým iným, no nakoniec aj tak všetci stojíme stratení na rovnakej autobusovej zastávke. Pretože naša spoločnosť si vytvorila akýsi ideál, ktorý by sa mal dodržiavať. Na vzťahy, lásku, dobré skutky či dôvody na úsmev neexistujú pravidlá. Na to, aby sme ich mohli cítiť musíme žiť, ale nie virtuálnym životom, no tým skutočným.
V živote si musíme veľa vecí vydobyť. Priveľmi často bojujeme len pre zábavu, no niekde vo vnútri cítime, že chceme viac. Chceme opäť pocítiť, aké je to byť milovaný. Najprv, však musíme začať od seba. Odhodiť tie umelé zbrane, za ktoré sme sa po celý čas skrývali a nájsť to, po čom všetci ozajstne túžime. Milovať preto, lebo chceme, a nie kvôli tomu, že musíme. Vyhráme slobodu nad našimi rozhodnutiami.
Nikto nás nenúti spraviť niečo, čo nechceme. Ak sa nám rozbije zrkadlo, tak si môžeme kúpiť nové alebo ho opraviť. Aby sme sa dopracovali k finálnej podobe, musíme tomu venovať určitý čas, ako aj vzťahom.
